Koľko je od "Hosana!" ku "Ukrižovať!"?

Autor: Lubos Ostatnik | 18.4.2014 o 0:11 | (upravené 13.10.2014 o 9:26) Karma článku: 5,88 | Prečítané:  672x

Je to  biblických 5 dní, prchavých 5 sekúnd alebo dejepisných 5000 rokov? Je to 5 metrov, 5000 kilometrov, alebo je to iba tá povestná "druhá strana tej istej mince", hneď za tou ostrou tenkou hranou? Ako ďaleko musí byť inakosť od nás, aby sme ju tolerovali? Alebo opačne - ako blízko sa musí dostať ku nám, aby sme ju začali pociťovať ako problém?

 

Pohyb rukou. Pomalý, jemný, vláčny. Alebo iba o málo rýchlejší, prudší. A predsa ten rozdiel stačí, aby sa z pohladenia stala facka. Alebo v slove stačí zameniť iba pár písmen - a z "vitaj!" je "vypadni!". Alebo stačí iba trošku inak pohnúť mimickými svalmi na tvári - a namiesto úsmevu uvidíme úškrn alebo zamračenie sa.

Prečo nám stačí tak veľmi málo, aby sme sa k niekomu správali milo, prívetivo a k inému odmerane až nepriateľsky? O malých ďeťoch sa hovorí, že sa dokážu v sekunde zo smiechu srdcervúco rozplakať a naopak. Zostáva niečo také v nás až do dospelosti, je v nás stále taká "tenučká" čiara medzi objatím alebo zmačknutím druhého? V spoločnosti je veľa tém, ktoré sú kontroverzné, ktoré vyvolávajú vášne a rôzne "flame-wars", v ktorých sa to iskrí ostrými slovami (ak je to virtuálny svet), v reálnom svete neraz veru aj prudkými pohybmi rúk či nôh. A pritom obe strany (zväčša bývajú dve strany, to iba občas sa niekto nachádza v strede) sa vehementne dovolávajú tolerancie od tých druhých, ak sú sami ostrí, nevrlí a útoční, argumentujú, že to je len nutná reakcia na ostrosť a útočnosť tej druhej strany. Dá sa ale naozaj nazvať tolerantnou reakciou ostrý výpad niekedy až na hrane elementárnej slušnosti len preto, že akcia, ktorá ju vyvolala je netolerantná? Jeden starý, múdry človek, mi raz povedal, keď sme sa rozprávali po novembri 89 o politike a politickej kultúre, že byť skutočným demokratom je nesmierne ťažké, lebo to vyžaduje od politika, ak chce stále zostať demokratom, že nesmie použiť nedemokratické prostriedky ani ak jeho politický protivník bude klamať, podvádzať, zavádzať, nedodržiavať dohody atď. - lebo keď raz pristúpi na takú "hru", stráca nárok hovoriť si demokrat. Sám mávam občas (často?) problém dodržiavať takýto prístup a postoj a musím sám v sebe vnútorne bojovať, aby som nepoužil tú istú "zbraň" ako môj oponent na mňa. V poslednej dobe sa mi táto jeho myšlienka veľmi často vynára v súvislostiach s toleranciou. Voči každému jednotlivcovi, voči hocijakej skupine či menšine. Platí to isté aj na toleranciu? Môžeme sa ešte stále považovať za tolerantných, aj keď budeme mať výhrady, menšie či väčšie, voči iným názorom? Napríklad aj extrémnym? Je správnou odpoveďou na extrémizmus, neznášanlivosť až nenávisť netolerovanie takýchto názorov? Bude netolerovanie cestou, ako tým ľuďom ukázať, že sa mýlia? Alebo sa skúsim opýtať inak: je princíp oko za oko, zub za zub toleratný? Alebo ešte inak: je netolerovanie netolerancie "bojom" proti príčine alebo iba bojom proti symptómom? Tak ako sa ukazuje veľmi obtiažne byť skutočným demokratom, tak sa ukazuje, že s toleranciou to nebude oveľa ľahšie.

Alebo to zoberme z opačného pohľadu. Ako bytostne, zblízka musíme byť konfrontovaní s niečim iným, nejakou inakosťou, aby sme si uvedomili, že sa od nás očakáva tolerancia a nestačí už mať iba indiferentný postoj, akoby zdiaľky, k niečomu čo sa nás netýka? Máme napr. výhrady, problémy s islámom, moslimami ako takými alebo iba vtedy, keď požiadajú o povolenie na výstavbu mešity v našom meste? Ako blízko sa nám musia dostať "pod kožu", do susedstva, do rodiny, aby sme zistili, že sú to takí istí ľudia z mäsa a kostí ako my, majú také isté bolesti a trápenia alebo radosti ako my, ale majú iné kultúrne, sociálne a morálne zvyklosti a zásady? Ako som už raz písal, definícia tolerancie hovorí o schopnosti pripustiť, že existujú iné názory, ktoré sa nám nepáčia. Možno aj kdesi v kútiku, na dne, pripúšťame tú existenciu, ale na povrchu ju akosi nevieme pretaviť do slov, prejavov a skutkov akceptovania.

Tolerancia začína u každého z nás doma, pred zrkadlom v kúpeľni. Tam vidíme tvárou v tvár toho, u koho musíme začať. Nie u toho cez chodbu, cez ulicu či na vedľajšom sedadle v autobuse, ten bude iba odrážať, čo sme sa my naučili doma. A my zasa budeme odrážať to, čo sa ona/on naučili u seba doma.

P.S. Keď som našiel ako ilustráciu k tomuto textu ten obrázok hore, pozeral som, čo symbolizuje ten palec hore a palec dole. Paradoxne, vysvetľujeme a používame ho v opačnom zmysle, ako to bolo v starovekom Ríme, v čase gladiátorov, odkiaľ si (zrejme pod vplyvom filmov) myslíme, že to pochádza. Ale v Ríme v gladiátorskej aréne znamenal palec hore smrť (pollice presso) a palec dolu (pollice verso) znamenal život. Vraj preto, lebo smer palca označoval polohu meča - smer hore taste meče, smer dole schovajte meče.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?