Podľa definície (z Oxford dictionary) je tolerancia "schopnosť alebo ochota pripustiť (tolerovať) existenciu názorov alebo správania, ktoré sa nám nepáčia alebo s nimi nesúhlasíme". Pojem schopnosť naznačuje, že na toleranciu musí mať človek aj nejaké vlohy, danosti, ktoré mu umožnia vnímať rozdiely medzi ľuďmi a chápať ich pôvod a príčiny (žeby predsa aj genetika?). Mať takúto schopnosť stále ešte neznamená ani nezaručuje, že sa človek naozaj tolerantným stane. Schopnosti treba rozvíjať, trénovať a upevňovať. Človek - jednotlivec sa môže samozrejme rozvíjať a učiť sám, trénovať, upevňovať a zlepšovať sa tiež môže sám - ale na zistenie, či to robí dobre, potrebuje konfrontáciu, stretnutia a komunikáciu s inými. Až vtedy sa ukáže, či svoje schopnosti využil dobre, či sa naučil pripustiť, že jeho názor nemusí byť ten jediný, že nemusí byť správny a nech je ten názor akýkoľvek, nie je nevyhnutné, aby iným vyhovoval alebo ho prijali. Tu dochádza často k zamieňaniu a nepochopeniu tolerancie - nie je prejavom netolerancie, keď niekto neprijme názor iného, nesúhlasí s iným konaním a prejaví takýto nesúhlas.
Kedy začať u človeka s rozvíjaním tej schopnosti, jej trénovaním a konfrontovaním s inými? Kedysi, keď žili viacgeneračné rodiny spolu, boli rodiny viacpočetné, boli členovia takéhoto spoločenstva od útleho až do neskorého veku vystavení oveľa častejšie rôznym interakciám - aktívne aj pasívne - kde mohli buď pozorovať, ako to robia iní členovia domáceho spoločenstva, alebo to priamo od nich vyžadovalo hľadať spôsoby komunikácie, taktiky a stratégie, ako vychádzať s inými ľuďmi. Boli tiež oveľa častejšie a bezprostrednejšie vystavení situáciam, kedy videli alebo priamo museli riešiť najrôznorodejšie životné situácie od tých najjednoduchších až po tie najťažšie, nevynímajúc smrť či zrod nového života. Toto všetko sme však postupne povyčleňovali do iných, vzdialenejších miest mimo rodinu či spoločenstvo a postupne tak strácame prirodzené prostredie, kde by sme svoju schopnosť tolerancie mohli trénovať a skúšať na reálnom živote a situáciách včase, keď nám to ešte, ako sa hovorí, "samo naskakuje do hlavy". A tak dochádza k paradoxu - zlepšenie kvality starostlivosti o človeka (od narodenia až po smrť) a jej prenesenie do zariadení a inštitúcii na to patrične vybavených nás postupne zbavuje možností vnímať, naučiť sa patrične reagovať a v konečnom dôsledku naučiť sa tolerovať inakosť (vo všetkej jej variabilite). Menšie rodiny a spoločenstvá (myslím teraz tie blízke, intímne, kde človek vyrastá a cíti sa "doma") prirodzene ponúkajú menej príležítostí sa naučiť niečo pozorovaním iných alebo vlastnou skúsenosťou, lebo jednoducho je takých situácií menej, niekedy oveľa menej. Veková a sociálna (ale aj pohlavná) diverzita väčšieho spoločenstva ponúka výrazne viac názorových interakcií a tak má človek možnosť učiť a trénovať svoju schopnosť tolerancie.
Druhým zaujímavým bodom na tej definícii tolerancie je, že sa v nej nehovorí nič o správnosti, pravdivosti, príjemnosti či zákonnosti názorov alebo správania sa. Ani toho, kto má tolerovať (nás), ani toho, koho máme (ich) tolerovať my. Hovorí sa iba o schopnosti pripustiť, že niekto iný môže mať iné názory, iné správanie, iné spôsoby alebo aj vyznávať iné hodnoty. Dokonca úplne iné. Prijať tento pohľad nie je také jednoduché a samozrejmé, ako sa na prvý pohľad zdá. Tento pohľad totiž znamená, že skutočná tolerancia "očakáva", že dokážeme pripustiť aj zlé názory či správanie iných. Lenže čo s tým? Máme tolerovať aj netolerantné správanie - konanie iných? Vyzerá to na nepríjemnú pascu, do ktorej sa sami chytíme, ak voči takým ľuďom budeme postupovať inak, ako vyžaduje definícia tolerancie. Nestávame sa tak my sami netolerantnými?
Kde je tá pomyselná hranica medzi toleranciou a netoleranciou? A na ktorej strane tej hranice stojíme my?
